Krušnohorská dvacítka (3. ročník) - diel druhý

Pred prudkou odbočkou doľava cestu do Meziboři zahradzuje občerstvovačka. Pretekár v červenom tričku sa zakecal s obsluhou, nuž na ďalšiu púť vyrážame v trojici. Tu sme už od štartu na námestí v Litvínove nabrali 270 výškových metrov na necelých desiatich km. Na nasledujúcich 3 km náš čaká zvyšné prevýšenie 400 metrov.

Trasa závodu vedie údolím Peklo. Príznačný názov, peklo začína i pre mňa. Cítim, že nohy dostávajú zabrať, ozývajú sa pichľavou bolesťou v stehnách a lýtkach. Predbiehame čoraz viac cyklistov, tí pomalší musia riadne šliapať do pedálov. Na križovatke lesných ciest postáva organizátor v pomarančovej veste, neďaleko v pláštenke kontrola zapisuje čísla. S vynaložením väčšej námahy sa dá ešte bežať a to až po úsek s početnejšou skupinkou organizátorov. Tí nás posielajú doprava v ústrety prudkému kopcu vedľa dreveného plotu.

Tu už bicykel tlačia všetci cyklisti ani usilovní mravčekovia. Automaticky prechádzam do chôdze. Ten kŕpal nevybehnem ani náhodou, na to nemám síl, nie to morálku. Už som riadne znavená z doterajších nabratých výškových metrov. Sťažka kráčam z nohy na nohu. Dvaja pretekári, čo doposiaľ bežali so mnou, sa mi rýchlo vzďaľujú. Tiež vkladajú chôdzu, ale sú rýchlejší. Prepletám sa pomedzi cyklistov, obsadili oba vyjazdené pásy, veľakrát musím vkročiť medzi výmoli a vysokú trávu. Sťažuje to postup vpred. Cyklisti sa snažia v rámci možností uhýbať, ja svižnejšie kráčať nevládzem. Jedno dievča môj postup vtipne komentuje, že konečne majú bežci výhodu oproti bikerom. Túžobne vyzerám vrchol pahorku, kde si cesta na chvíľu líha pred výstupom na Loučnou.

Spoza chrbta ma svižne predbieha blonďavá pretekárka. Mastí si to hore ako blesk, ešte stíha i kontrolovať, či som sa za ňu nezavesila, či ju neprenasledujem. Tak na takúto forsáž vskutku nemám. Som rada, že sa na miernejšom svahu opäť rozbieham a popri tom uskakujem nažhaveným cyklistom, ktorí osedlali svoje tátoše. Trávnatú haldu Loučnou opäť vykráčavam.

Nasleduje strmý kamenistý zostup. Ťahám sa čo najviac na kraj cesty do najobtiažnejšieho terénu, lebo ma atakujú cyklistickí kamikadze. Škrípu brzdy, kamene uskakujú spod kolies. Mám strach, aby ma niekto nechtiac nezrazil. Odbočka doľava, nasleduje rovinka. Pred sebou nevidím žiadnych bežcov, riadne som sa zdržala cestou na Loučnou a dole z nej. Organizátor ma nasmeruje oblúkom v pravo obehnúť zátarasu z pásky a kričí, že kúsok je občerstvovačka. Napijem sa vody, vrhnem smutný pohľad na musli tyčinky, krásne červený melón a iné dobroty, ktoré by mi narobili paseku v žalúdku a bežím ďalej.

Predo mnou žiadna živá duša ani cyklisti. Všetci sa napchávajú a hodujú na prestretom stole. Nie som si istá, či bežím správne, nikde žiadne značenie, obzerám sa za seba, ani tam nikoho nevidím. Premýšľam, či sa skutočne beží tadiaľto, či to len nebola zachádzka pre občerstvenie a trasa pokračuje opačným smerom. Cez lúku zbadám bežca v modrých trenkách mieriaceho len k obsluhe, naťahujem krk čo to dá, aby som videla, či beží mojím smerom. Našťatie sa jeho silueta o chvíľku mihne na ceste. V diaľke vidím farebnú pásku visiacu zo stromu.

Dolu kopcom po širokej lesnej ceste sa snažím bežať čo to dá, ale pretekár ma rýchlo predbieha a vzďaľuje sa. Nechápem, ako to robí, mne nepripadá, že by som bežala pomaly, ale čo on predvádza je neskutočné. Nemá zmysel sa s ním naháňať, začalo ma riadne pichať pod pravým rebrom. To bude zrejme z toho nepravidelného dýchania a častej zmene frekvencie krokov. Stláčať si boľavé miesto ako pri bodaní v boku nejde, to by som si zlomila hrudný kôš. Nakrútim sa teda ako paragraf, aby som čo najviac uľavila bolesti a ani Quasimodo cupitám dole nekonečným 5 km svahom po modrej a neskôr po žltej turistickej značke. Okolo mňa si to svišťia cyklisti. Tým je hej, tých nikde nepichá, nohy nebolia, vezú sa dole zadarmo. To len ja musím nôžkami stále prepletať, tlmiť v kolenách nárazy. Snažím sa nespomaľovať, aby ma nepredbehli ďalší pretekári.

Zostup dole nemá konca kraja, tiahle serpentíny smerom nadol. Už som tadiaľto bežala na polmaratóne Loučná na jar, ale vôbec to tu nespoznávam. Vtedy sa mi zbeh dole páčil, predbehla som dvoch ľudí, dnes tu ale trpím. Klesanie svahu ma ubíja, unavuje. Zdá sa mi akosi pridlhé, chýbajú mi tu kilometrovníky, aby som vedela, koľko mi ešte chýba nadol.

.

Po veľmi dlhom časovom úseku z môjho subjektívneho pohľadu začujem hlas z reproduktoru. Žeby som sa konečne blížila k penziónu Loučky v Litvínove? Za chrbtom sa mi ozve burácanie motoru. Kde sa tu vzalo auto?, prebleskne mi hlavou, moja domnienka ale bola mylná, dole si to šinie motocykel. Jazdec ma upozorňuje, že sa za mnou valí svorka cyklistov. Pravda, už hodnú chvíľu okolo mňa žiaden neprehnal.

Posledná zákruta v lese a som nad penziónom. Na ceste stojí organizátor v reflexnej bunde a naviguje ma dole, za mostíkom postáva ďalší človek. Na konci cesty sa týči cieľová nafukovacia brána, treba však zdolať 100 metrov tiahleho stúpania. Pridávam do kroku a ukecaný moderátor komentuje môj dobeh za 1:54:50 hod. Hneď za cieľovou čiarou ostáva blondína a pretekár, s ktorým som bežala časť trate. Navzájom si gratulujeme, čo zasa do mikrofónu okomentuje moderátor. Na lístok vyfasujem guláš s cestovinami a čakám do 14 hod na vyhodnotenie. Za druhé miesto v ženách som dostala malý pohár, regeneračný nápoj v prášku a termošálku.

Krušnohorská dvacítka (3. ročník)

História tohto bežeckého závodu v rámci cyklo - preteku Trek Krušnohorský MTB Maratón 2008 (10. ročník) je krátka o to pikantnejšia. V roku 2004 bežci zo severu Čiech presvedčili organizátora, aby pripravil i pretek pre tých, čo na presun používajú iba svoje nohy a tenisky. Prvý rok trať merala 17 km a od roku 2005 bola predĺžená na 20 km. V roku 2006 sa zúčastnil závodu na predlženej trase i môj manžel Vlasťo a o priebehu preteku značne negatívne referoval na bežeckých stránkach http://www.behy.cz/2006080601-jak-neporadat-bezecky-zavod.html. Pod článkom je zverejnená i reakcia organizátora pána Františka Haase, kde vyvracia niektoré Vlasťove námietky. Kritika preteku sa ho natoľko dotkla, že v roku 2007 závod pre bežcov neorganizoval. Znovuzrodenie preteku i pre “utekajúcich“ nastalo v r. 2008 a tohoto vstania z popola som sa zúčastnila i ja.

Hneď na úvod musím pochváliť pána Haasa, že si námietky vzal k srdcu a vynaložil značnú snahu vytknuté chyby napraviť. Zachovaná zostala zvýhodnená registrácia cez internet alebo poštou s platbou štartovacieho poplatku pre bežcov 100 ,- Kč vkladom na účet alebo osobne v cyklistickej predajni v Mostě a Litvínově. Za túto sumu som obdržala štartovacie číslo, bavlnené oranžové tričko s logom preteku, energetickú Penco tyčinku, reklamné letáčiky o meste Litvínov, lístok na jedlo v cieli.

Štart v sobotu 2.8. je o 10:30 hod na náměstí Míru v Litvínově. Na priľahlom mestskom úrade prebieha prezentácia a sú tú prístupné i toalety, či boli zriadené aj šatne som si nevšimla. Ja sa prezliekam v aute. Všade kam oko zahliadne sa rozšliapavajú cyklisti na svojich dvojkolesových tátošoch. Dianie neúnavne komentuje svetlovlasý mladý komentátor. Dopodrobna rozoberá každý detail, ktorý zočí jeho orlí zrak. Podľa poznámok, ktoré ku mne doľahnú, nie je skúsený športový moderátor, ale o to viac sa snaží z laického pohľadu priblížiť divákom, čo sa deje priamo na námestí. Ľudia posedávajú v kaviarni na námestí, absolvujú svoje sobotné nákupy. Hluk na ulici vylákal predavačov pred svoje krámy. Parádna predštartovná atmosféra, ktorá prilákala i tých, čo o dnešnom preteku nemali páru, ale zvedavosť im nedala.

Tento rok sa k behu cez Krušné hory prihlásilo 25 bežcov z toho 5 žien. V dave korzujúcich cyklistov na rovnakú 20 km trať sa úplne strácame. Sme odštartovaní slovným povelom a chvíľku trvá, dokým cyklisti riadne šliapnu do pedálov, prestanú tvoriť hradbu tiel, zmiznú v zákrute uličky a my môžeme voľne bežať. Obiehame námestie paralelnou ulicou a cez mesto sme nasmerovaní do mestskej časti Šumná. Na križovatkách dopravu zastavujú policajti, smerové šípky v meste nie sú. Cyklistov navigoval príslušník na motorke, prvému bežcovi pod nos čmudí výfukové plyny auto s majáčikom. Malý počet pretekárov sa rýchlo rozťahal, utvárajú sa malé skupinky.

Ja bežím hneď za prvou ženou, drobnou štíhlou cca 20 ročnou blondínkou, okolo nás je zopár mužov. Klušeme po krajnici, aut na ceste veľa nie je. Prázdne mesto v sobotné predpoludnie. V okrajovej časti Litvínova je mŕtvo, len náhodní chodci povzbudia vedľa mňa bežiaceho pretekára zvoniaceho kľúčmi alebo podobným kovovým predmetom vo vrecku. Trasa pozvoľná stúpa. Na prvých 14 km máme prekonať prevýšenie cca 660 m. Beží sa mi dobre, meteorológom, ako poväčšinou, nevyšla hrôzostrašná predpoveď počasia s búrkami a 30 C. Je pod mrakom, chvíľu i drobno mrholilo a teplota asi 22 C. Mám pocit, že blondína akosi spomalila, tak s cingajúcim ideme dopredu. Pred nami sa mihotá červené tričko osamelého pretekára.

Medzera medzi ním a nami je konštantná. Po opustení mesta sa na ceste objavili veľké žlté smerové šípky. Míňame rozpadajúce sa domy, továrne a chátrajúce osady, horáreň, opustený dol zvaný Šumný. Vôkol je hustý les, cestu lemuje Bílý potok. Vzduch má vysokú relatívnu vlhkosť, i keď nie je výslovne teplo, nadmerne sa potím, po pár kilometroch som mokrá akoby ma niekto oblial vedrom vody.

Cesta je monotónna, mierne sa zdvíha s niekoľkými tiahlymi zákrutami. Hladký pomerne dobre udržovaný asfalt je obkľúčený hustým porastom stromov. Čím sme ďalej od mesta, tým častejšie okolo nás presvišťia cyklisti zrejme z 55 km trasy. Za každou zákrutou očakávam, že sa objaví odbočka do terénu, asfaltka však nemá konca kraja. Na mape mi nepripadala tak neskutočne dlhá.

Po uplynutí viac ako 40 minút sa zjaví túžobne vyčkávané odklonenie na širokú upravovanú lesnú cestu. Vyšvihli sme sa do kopčeka a vraciame sa akoby späť paralelne s asfaltovou cestou smerom do Meziboří po zelenej náučnej turistickej značke. Príjemné oživenie, trasa nabrala na atraktivite. I stúpanie mierne poľavilo. Je však treba si dávať pozor na mláky, rozsypané kamene a iné terénne nerovnosti. Sú tu vyjazdené dve koľaje. Musím častejšie uskakovať cyklistom, obyčajne sa hrnú v roji vedľa seba a toľko miesta tu veru nie je, i ja si chcem pre beh vyberať najvhodnejšiu stopu. Nemožno si vychutnávať volný beh lesom. Neustále mi za ušami škrípu a vŕzajú cyklisti, štrngocú s prehadzovačkou.

pokračovanie