Malý Štrbský maratón, 31. ročník, 13.7.2008

Doják bol presunutý na stránku Mira Kriška eN 4195.sk

http://www.42195.sk/spravy/2008/07/311.htm


eN text doplnil vtipnými obrázkami, za čo mu nesmierne ďakujem.

Hodinovka - Česká Lípa

V tomto roku som si zabehla 10 km na dráhe 1.5. v Děčíně v biednom čase 45:47 min a v rámci II. ligy dve 5 km 31.5. v Jihlavě za 21:53 min a 28.6. v Jičíně 21:14 min. Beh na dráhe ma nijako neuchvátil, krúžiť po ovale mi pripadá nudné, ale jedine tam je presne zmeraná trasa a žiaden meter menej ani navyše, čo sa pri úcte k organizátorom cestných závodov môže kľudné stať.

V termínovke som objavila hodinovku na dráhe v Českej Lípe konanej v piatok 4.7. o 20 hod. Rozhodla som sa spolu s manželom otestovať svoju aktuálnu bežeckú výkonnosť. Stanovila som si, že za tú hodinku by som mala odbehnúť odhadom 13,5 km vzhľadom na môj predošlý výkon na 10 km na dráhe. Z toho som si vypočítala čas na jedno kolo 1:46 min. Toľko teoretická príprava.

V piatok po 17 hod nasadáme v Prahe do auta smer Česká Lípa. Akosi ma zmohla únava a celú cestu prespím. Z krásnych snov ma prebudil až Vlasťo na benzínke pred Lípou, chcel aby som počas tankovania benzínu umyla predné sklo. Veľmi neochotne sa škriabem z auta. Zvyšok cesty mám čo robiť, aby som znovu nezadriemala.

Na štadión sme dorazili po 19 hod. Dráha plná ľudí. Dnes tu atletický oddiel organizuje dni športu, beží sa 12 – minútovka, 1 500 m, 1 000 m, skok o tyči, chôdza a hodinovka. Keď sme dorazili, štartovala práve chôdza na 3 a 5 km. Túto disciplínu nepochopím. Ako tak pozerám na prvého pretekára, tak stále mám dojem, že beží. Síce nedvíha kolena, má vždy jednu nohu na zemi, koleno občas i prepína, ale je to veľmi neprirodzený pohyb. Chôdza je zrejme o tom, ako bežať a pritom presvedčiť rozhodcu, že to nie je beh. Tí poslední seriózne šli, to som nemala pochyb, krásny vychádzkový krok iba svižnejší ako bežne po meste.

Zaregistrovali sme sa, zaplatili 40 ,- Kč. Číslo nám vraj dajú až pred štartom. Priľahlé šatne pekné, čisté, upravené, čo je nie je až tak bežné na atletických štadiónoch, odpozorovala som to na lige, dráha nová, krásna a šatne humus. Tu majú len jednu chybu, sú zamknuté. Prezliekam sa na chodbe na lavičke, dámsku toaletu som nenašla, nuž som sa mrkla na mužský, nikde nebolo človiečika, tak sa nemal kto pohoršovať nad mojou drzosťou.

Neochotne sa rozklusávam po dráhe, lebo stále nemám pridelené číslo, obávam sa ísť mimo štadión. Nechce sa mi bežať a už vôbec nie pretekať, najradšej by som si ľahla a ďalej spala. Pretekárov tu nie je veľa, tak do 20 ľudí, 4 ženy - matka a dcéra, jedna dvojica šla pred chvíľou chôdzu. Chcem si bežať svoje tempo podľa plánu. Minútu po 20 hod nám je pridelené číslo a počítač kôl.

Len čo si ho pripnem na hruď štartujeme. Postavila som sa dozadu, po 100 m predbieham ženské rodinné klany, predo mnou roj chlapov a za nimi trochu zaostáva týpek v šuštiakovej bunde. Bežať v takom teple tak naobliekaná, to by ma položilo. Prvé kolo, mačkám stopky, svieti na nich 1:51 min, pomalé. Zrýchľujem, druhé kolo 1:46 min, to je ono, toto tempo potrebujem držať. Do tretice, 1:50 min a mne sa zdalo, že bežím stále rovnako. Štvrté 1:47 min, piate 1:46, super, len vydržaj, pionýr. Ale ďalšie kolá už spomalujem opäť na 1:49. Nejde mi to, nechám tomu voľný priebeh, nebudem na silu tlačiť na pílu. Zapínam vlastný tachometer a uvidím, čo z toho bude. Medzera medzi mnou a naobliekaným pretekárom je stabilná. V každom kole hlásia čas od výstrelu pre zapisovačov. Obieha ma manžel a potom znovu a znovu, dal si pre dnes métu 17 km. Povzbudím ho. Hodinky si mačkám len tak informatívne, aby som vedela, koľko kôl mám odbehnutých, prestala som sa pokúšať trafiť do tempa 1:46 min, nemá to cenu.

Po 20 min behu dobieham naobliekaného. Zrejme spomalil, prehrieva sa mu telo, ale bundu si nevyzlečie. Nezavesil sa za mňa. Neviem, či to je predbehnutím prvého súpera, lebo skutočnosť, že sa moje telo dostalo do prevádzkových otáčok, ale začína sa mi bežať lepšie. Mierne zrýchľujem na 1:45 – 1:43 min/kolo a snažím sa držať nasadené tempo. Odratávam kolečka do 25, to budem mať 10 km. Potom to už bude len 15 min, vtedy by som mala zabrať. Behanie na dráhe je nuda, nič sa tu nedeje, iba človek krúži dokola, ostatní ho predbiehajú, občas predbehnem ja niekoho pomalšieho. Rozhodca hlási medzičas. Je to záber na psychiku. Jediné rozptýlenie sú hodinky a kontrola časov na kolo. Behy mimo dráhu sú zábavnejšie.

Po 40 minutách začínám kola strúhať pod 1:46 hod, to by som teoreticky mohla dobehnúť stratu zo začiatku. Dvadsiate piate kolo dávam v čase 44:37 min. Super, v rámci hodinovky som si vylepšila osobák na desiatku na dráhe. 13,5 km je 33,75 kola. Pokúsim sa priblížiť k tejto méte, veď je to len 8 kôl navyše a mám na to 15 min. Pridávam na intenzite, nohy trochu štrajkujú, ale nie je to až tak zlé. Naobliekanému dávam kolo a v duchu odratávam od 8 smerom dole: už len 7, už len 6, už len 5....Makaj, makaj, makaj, burcujem sa.

Nehladím pod nohy, len pred seba, prestávam vnímať okolie, rozcvičujúcich sa bežcov vo vonkajšej dráhe, ktorý pobežia po nás závod na 1 km. Nevnímam okolie štadiónu za plotom. Na jednom úseku nabehnem na okraj dráhy na obrubník, potknem sa a vkročím do trávi, pád našťastie vybalansujem. Vyhodí ma to z tempa, ale nič ma na nohe ani členku neboli. Za toto by ma mali podľa atletických pravidiel diskvalifikovať. Hádam tak nespravia. Posledné dve kolá sa snažím bežať čo najrýchlejšie, ale čas 1:45 veľmi nenasvedčuje vynaloženému úsiliu. Rýchlejšie to v tomto momente a v danom stave únavy nejde. 100 m za 33. kolom vystrelia. Zastanem, som v domnienke, že je koniec, ale všetci navôkol vypália ako splašené kone. Až teraz mi to zapne, ubieha posledná minúta do hodiny. S oneskorením vyrážam vpred čo to dá, nohy sa mi pletú, sú ťažké. Viem, že 34. kolo už nestihnem, ale chcem natočiť čo najviac metrov. Prešprintuje ma pár ľudí ale i ja obieham dvoch. Diváci kričia, povzbudzujú. Ďalší výstrel ma zastihne cca 100 m od 34. kola.

Bolí ma brucho, takto naplno nezvyknem behať. Vydýchavam sa, prechádzam sa na mieste, dva kroky do strany a späť, čakám, pokým ku mne príde rozhodca. Všetci zostávajú na mieste, prevažne sedia alebo ležia na dráhe. Brucho ma stále bolí. Pritláčam si naň ruku. Jeden z organizátorov mi poradí, že nemusím stať na dráhe, stačí si dať dole číslo a zastrčiť ho pod obrubník, tak aby ho neodfúklo.

Dokráčam k batohu, pijem vodu a ideme sa s manželom Vlasťom osprchovať.
Na dráhu sa vrátime akurát včas, vyhlasujú víťazov. Mňa hlavne zaujíma odbehnutá vzdialenosť. 13 509 m, tak som to predsa len dala !!!! Vlasťo splnil svoj limit, odbehol 17 029 m.

Grafické znázornené môjho tempa na jednotlivé kolá:

Výsledky:

http://www.beh.cz/vysledky/20080704_ceskalipa.xls

Krakonošova pětadvacítka - 4. diel

Trasa Krakonošovej pětadvacítky z obce Stráže sa vlní. Hnevá ma to, lebo čo si z profilu pamätám, malo byť až do Vrchlabí z kopca. Neskutočne ma bolia nohy. Som unavená. Predsa len je to náročný terénny beh s celkovým prevýšením 900 m. Každý výškový meter má hodnotu neuveriteľných múk. Vrchárka zo mňa nikdy nebude. Našťastie neskôr cesta klesá. Pozerám pod nohy. Terén je náročný, iba občas skontrolujem, či som stále na žltej značke. Pohrúžená do seba, myseľ mi opantáva narastajúce vyčerpanie. Už by som chcela byť čím skôr v cieli. Trápim sa.

Z trudnomyseľného dumania ma vytrhne až zátarasa z červeno bielej pásky natiahnutá skrz cestu. Čo to má byť za habaďúru? Pri nej stojí chlap, zíza na mňa, ruky prekrížené na hrudi, neoblomný postoj. Strážny bdejúci na súkromný pozemok? Kdeže, posledná kontrola na trati. Prekážka má zabrániť bežaniu rovno, pretože značka odbočuje z pola prudko do lesa do zarasteného tunelu. Byť tu sama a mať volnú cestu, prehučím tadiaľto bez povšimnutia. Dostávam radu: “Už to bude len dole z kopca a treba sledovať značku.“ Jednoducho sa to povie, horšie vykoná. Kam hľadieť skôr? Pod nohy, aby som sa nerozpleštila na skalách a konároch či zízať po stromoch? Volím prvú možnosť, nezlomené končatiny sú mi prednejšie ako slastný pocit, že som na trati preteku. Občas však zavadím okom na žltú maľovku na kmeni.

Na jednom rovnejšom menej obtiažnom úseku zbadám v diaľke pred sebou postavu pohybujúcu sa rýchlejšie ako chôdzou. Žeby bežec? To nie je možné, takého stvorenie som na dnešnej trase pred sebou ešte nestretla, ak nepočítam Fľaštičkového. Dajaký oneskorenec alebo zablúdilec. Bol by to cenný skalp. Myšlienka na prebojovanie sa o priečku vyššie ma vytrhla z ospalej letargie spôsobenej únavou. Za ním! Ale potichu, aby sa korisť nevyplašila. Pridávam do kroku. Vzdialenosť medzi nami sa pomaličky s narastajúcimi minútami zmenšuje. Nemám však čas strážiť značenie. Súper predsa vie, kadiaľ do cieľa.

Vybehneme z lesa na pole. Temer mu už dýcham na chrbát, len pár krokov a je môj. V tom sa obzrie, vydesený pohľad a zrýchli. Je to v šípkach. Odskočí mi. Už sa nepribližujem, rozstup je konštantný. Svišťíme si to teda tak svorne lesom. Dobehneme deti na prechádzke. Najskôr povzbudia súpera a potom častujú aplauzom i mňa. Vtedy sa bežec znovu obzrie. Zrejme si myslel, že sa ma definitívne zbavil, ale ja som stále za ním. Zastane a prejde rezignovane do chôdze. Dohoním ho, ako ho míňam, zatlieska. „Mládí vpřed!“ „Mňa už to vôbec nebaví“, úprimne mu odpovedám. „Ani mňa“, pridáva svoju sťažnosť a rozbieha sa za mnou.

Za stromami sa rysujú domy Vrchlabí. Konečne cítim v kostiach cieľ. Pokračujem po širšom chodníku, keď na mňa súputník zavolá, že sa nie rovno beží ale skratkou. To ma mohlo napadnúť, ako sme začínali, tak i skončíme. Chlapík zmizne v hustom poraste. Odhrniem zelenú vetvičku stromu a podo mnou strmá diera, šmykne sa mi noha a už to beriem zadkom dole kamene nekamene. Až tak rýchlo som ho dobiehať nepotrebovala. Pretekár ma džentlmensky čaká na ceste. „Dobrý?“ „ Jo, dobrý“, nohy i ruky sú celé.

Na stavenisku si to šinie do úzkej štrbinky medzi dvoma obrovskými cestnými strojmi. Presúkam sa i ja. „Poznám to tadiaľto“, odôvodňuje svoje počínanie. Ja pre zmenu vôbec netuším, na ktorom konci Vrchlabí sme a akým smerom leží Pelíšek, nuž som rada, že niekto vie, kde je sever. Motáme sa svorne bok po boku uličkami. Občas na plote visí žltý krepový cár, tak možno je to pokračovanie značenia, aspoň ja v to chcem veriť. Prebiehame cez cestu pri veľkom kostole a mizneme v ďalšej uličke. „Už len 300 m, odhadujem,“ chce ma kamarátsky potešiť. Odbočka a vidím cieľ. Pred bránou do Domu detí postávajú muž a žena so zápisníkom i stopkami v rukách, vedľa nich môj manžel. Všetci traja sa usmievajú ako slniečka. Asi od radosti, že som sa nestratila. Pravda však býva krutejšia, dobehli sme totiž z opačného smeru ako ostatní, nuž organizátorka zvolala:“ Tí určite nie sú miestni.“ Čím všetkých nesmierne pobavila.

Ihneď po mojom dobehnutí vyhlasujú kategóriu ženy. Odštartovali sme len tri, nuž sa čakalo skoro pol hodinu, dokým sa zjaví moja zničená maličkosť. Prvá Blanka Paulů zdolala trať za 1:57 hod, druhá blondína Simona Jiříčková za 2:07 hod a ja za 2:24 hod.

Veterán mi bol už od štartu súdený, len ja som nim povýšenecky pohrdla. Za svoj žalostný výkon dostávam kopec cien: diplom, pamätný hlinený pohár, bavlnené i funkčné tričko, šiltovku a darčekové balenie Krakonošovho piva. Jeden z pretekárov to komentuje: “Ženským dajú pivo?!“ Musím dajako osláviť, že som sa nestratila. Pekný pretek, nádherná krajina, najkritickejšie miesta na trase boli strážené kontrolami, čo veľmi oceňujem. Už len doladiť značenie na prvých šiestich km a nemá to chybu.

Výsledky z oficialnej stránky organizátorov
http://www.k100.wz.cz/index.php

Krakonošova pětadvacítka - 3. diel

Zelené značka z Roviniek vedie spočiatku po asfaltovej cyklotrase lesom a potom prechádza na štrkovú spevnenú cestu. Mierne stúpa, junák zaostáva, až sa mi nadobro stratí. Míňam chatovú oblasť. Na nejakom Třídomí by som mala podľa plániku odbočiť prudko doprava na vlastné značenie, len netuším, ako má vyzerať a či tie Třídomie je chatová oblasť, kopec, smerovník alebo čo. Junáka za sebou nevidím. Dobieham 3 mladých chalanov na vychádzke, nuž dávam moju dnešnú obľúbenú kontrolnú otázku: “Bežali tadiaľto nejaký pretekári?“ Odpovedajú kladne, len sa pobavene čudujú, prečo sa tak hlúpo pýtam. Nemám čas a chuť im vysvetľovať, že ja dnes bežím kvaziorienťák.

Pokračujem lesom až narazím na kontrolu zapisujúcu si čísla a ponúkajúcu ionťák. Lupnem ho do seba, informujem sa o odbočke, ktorá je hneď pri kontrole viditeľne označená šípkami vápnom na zemi. „Je ešte niekto za vami?“, vyzvedajú, asi ich už nebaví trčať na kládach. „Ešte dvaja a jeden z nich práve dobieha.“ Blíži sa k nám Fľaštičkový. „My ho trochu zdržíme“, zvolajú, chcú ma potešiť. „ To nemusíte, my bežíme spolu, ukazujeme si navzájom cestu.“ Nečakám, vydám sa po úzkej miestami kamenistej cestičke skrz les. Junák ma čoskoro dobehne, je to prevažne z kopca. Šípky sú nakreslené na každom druhom kameni. Prebehneme lesom a napojíme sa na asfaltový chodník. I tu pokračuje vlastné značenie. Začína ma bolieť brucho, zrejme z toho, ako som do seba rýchlo vliala občerstvenie. Au, au, au, tlačím si dlaňou na boľavé miesto. Pomáha to len trochu. To mi ešte chýbalo, taká galiba.

Asfaltový chodník sa napojuje na cestu pre motorové vozidlá. Biela značka nás naviedla na správny smer. Bežím schovaná za chrbtom mládenca. Striedavo si prikladám pravú a ľavú ruku na brucho, odkiaľ vystreľuje neutíchajúca bolesť. Okolo občas presvišťí auto. Nemám ani tušenia, ako dlho máme cupitať po vozovke. Niekde by mala byť odbočka na modrú turistickú značku. Kontrolujem obe krajnice, hľadám volavku – veľkú turistickú maľovku používanú pri odbočení. Zatiaľ ju nikde nevidím. Trochu som z toho nervózna. Snáď sme ju neminuli. Po hodnej chvíli zbadáme autobusovú zastávku. Sedí v nej chlap s blokom papierov v ruke, bandaskou čaju pri nohách a obložený plastovými pohármi. Ďalšia kontrola navigujúca nás do lesa. Super, takto by to malo vyzerať na „klasickom“ prespoľnom behu. Ja som vedela, že organizátor len blafuje s orientačnou náročnosťou, ak pominiem ten nie veľmi vydarený začiatok.

Mladík sa občerstvuje, ja radšej nedráždim žalúdok druhou dávkou tekutiny. Poberám sa chôdzou hore po úzkom zarastenom chodníku do kopčiska. Na kameňoch svietia biele šípky z vápna. Cesta je zarastená bujnou vegetáciou. Z pôdy sála vlhkosť. Ideálne prostredie pre kliešťov. Tento týždeň som si už jedného takéhoto parazita vyťahovala zo stehna po tréningu. Samička kliešťa bola zakusnutá do kože veľmi napevno, žiadne kývanie do strany nepomáhalo. Ani naťahovanie kože na hranicu pružnosti. Nepustila sa a nepustila. Už som začala uvažovať, že si napätú kožu odstrihnem nožničkami. Nakoniec som ju ale vyrvala. To bol boj.

Pahorok nemá konca kraja, i keď je podstatne kratší ako Žalý. Moja únava narastá geometrickým radom. Mám za sebou nejakých trinásť kilometrov. Z nohy na nohu sa sťažka doštverám na štrkovo trávnatú cestu. Kam ďalej? V pravo? V ľavo? Šípka chýba. Intuitívne sa poberám napravo hore do kopca. Som na modrej značke. Junák ma stále nedobehol. Kdeže sa tak zdržuje? Pije vôbec z toho vlastného elixíru na opasku? Alebo sú to fľaštičky poslednej záchrany?

Kochám sa volným behom upravenou lesnou cestou. Práve kvôli tomuto mám rada krosy. Sálať energiu zo stromov, dýchať čerstvý svieži vzduch, vnímať zvuky prírody tak lahodiace ľudskému sluchu. Zo snenia ma vytrhne až priblíženie sa k turistickému rozcestníku. Po modrej mám bežať až po Herlíkovický kostol, čiže až do nejakej dediny, ako to chápem ja. Ďalej bude nasledovať neznačený úsek na Strážne. Prinajhoršom sa spýtam miestnych, kadiaľ bežať. Zatiaľ je to stále po značke. Pribúda turistov, rodinky na sobotnej prechádzke. Počasie je ale vhodnejšie pre beh, je pod mrakom a teplota vzduchu do 20 C.

Trasa vedie z lesa na pokosené lúky preťaté asfaltovým chodníkom. Častejšie sa objavujú vyvýšeniny, hupáky. Riadne v nich cítim nohy, akoby mi ich zvierali do mučiaceho zariadenia zo stredoveku - španielskej čižmy. Bodavá ostrá bolesť sa zakusne do svalov, trýzniace ihly sa zapichujú čoraz hlbšie a naliehavejšie, dokým sa neobjaví rovinka. A po krátkom uvolnení sa všetko zopakuje s ešte väčšou nástojčivosťou. Najradšej by som prešla do chôdze, ale nespravím tak, radšej sa budem ďalej sužovať. Predsa nebudem kráčať. Pred dreveným kostolíkom je na chodníku namaľovaná veľká šípka s nápisom 25 km odkláňajúca ma doľava.

Klusám lúkami, míňam samoty. Vápnová značka už nikde nie je, nuž sa držím stále na pôvodnej ceste. Privedie ma až do obce Strážne - dvadsiaty km. Trasa ďalej povedie po žltej značke až do Vrchlabí. Len nájsť smerovník. Spoza rohu jednej budovy na mňa vykukuje akýsi človiečik. Potom sa rýchlo schová a než tam dobehnem, podáva mi čaj. Kontrola si zapisuje číslo a naviguje ma k odbočke. Na plote je zavesená reflexná vesta a papierová šípka. Geniálne vtipne riešené značenie.

Krakonošova pětadvacítka - 2. diel

Stúpam hore na kopec Žalý, nohy oťažievajú, veľmi túžim niekoho dobehnúť a vyhnúť sa tak ďalšiemu blúdeniu. Šípka na strome naviguje doľava preč z asfaltky na panelku a nad ňou je pole. Dobieham k chatke s početným osadenstvom. Pre istotu sa pýtam, či tadiaľto bežali pretekári. Prikyvujú. Za domom zbadám značku, smeruje doľava po širšej lesnej ceste. Spravím len dva kroky, už na mňa od chatky kričia, že nie tam, ale po poli. „Ale žltá je vľavo a ja mám bežať po značke“, namietam. „Všetci doposiaľ bežali po poli. A niektorí šli“, nekompromisne jeden odpovedá. Keď šli, tak pôjdem i ja, a to doslova. Kráčam hore, o chvíľku je za mnou mládenec. Počul môj rozhovor, nuž vraví, že pred štartom organizátor hovoril o akýchsi skratkách. Toto bude asi jedna z nich. Super, skratky v plániku nie sú zakreslené. Miestne názvy nepoznám, v mape sa neorientujem, nuž mi bol výklad trate s objasnením povoleného odbočenia zo značky na dve veci. Asi by som mala radšej behať iba na ovále dráhy.

Po zdolaní pár výškových metrov križujeme cestu vedúcu po vrstevnici. Strmo hore pokračuje skratka. Kade ďalej? Junák rozhodne: „Po skratke, pokiaľ ide hore, je to dobre.“ Štveráme sa po kameňoch, konároch, výmoľoch. Nebežíme. Pot mi kropí zem. Kape z čela rovno na trávu, som v takom hlbokom predklone. Bolo mi toto treba? Blúdiť tu po horách. Kašlem na čas, hlavné dnes bude dopraviť sa do cieľa. Vyliezame na štrkovú cestu. Po nej sa kolmo na nás rúti stredne veľký pes. Jeho pani po ňom volá: “Nechaj už tých bežcov na pokoji!“ Pes nevšímavo prebehne vôkol a trieli ďalej. Tí pred nami tu museli mať veselo. My sme ušetrení od prípadného uvítania štvornohým miláčikom, lebo na rozdiel od ostatných nebežíme, ale kráčame. Naša záchrana. Pozitívne z tohto stretnutia je, že máme spätnú väzbu: sme stále na trase závodu.

Pokračujeme rovno hore po skratke. Na ďalšom križovaní lesnej cesty váhame, či kráčať úzkou lesnou pomerne zarastenou trasou alebo už sledovať značku. Za nami počujem šramot. Drobný veterán. Kde sa tu tak z ničoho nič vzal ani mávnutím kúzelného prútiku? „Kadiaľ?“ „Ja by som šiel po ceste“, odpovie. S mládencom sa opäť rozbiehame. Serpentíny hore a sme pri rozcestníku. Tu by sa mala značka zmeniť na červenú. Pán na nás kričí, že máme bežať hore po žltej. Za zákrutou je kontrola a občerstvovačka. Lupnem do seba čaj a pre istotu sa tážem na trasu. „Dole a doprava.“ Kmitáme späť. V jednej zákrute je napravo širšia lesná cesta. S mládencom pozrieme na seba, žeby tadiaľto? Za nami sa ozve hlas:“ Rovno!“ Nemali by sme sa na to vykašlať a bežať s ním, napadne ma, ale ostávam trieliť po mladíkovom boku.

Červená vedie po rovine širokým chodníkom. Dobrý výhľad. Zaráža ma, že nevidíme pred sebou žiadneho pretekára. To sú všetci už tak ďaleko a my sme poslední? Na ľavo pohľad do údolia. Po dlhej chvíli odbočujeme, trasa prudko klesá. Junák mastí dolu rýchlejšie kúsok predo mnou. Šípka na strome nás odkláňa na úzku lesnú cestičku doprava. „Hej, zmena smeru,“ kričím po ňom. Mladík by bežal ďalej po širokej ceste neupozorniac ho. Klesáme v náročnejšom teréne. Pre istotu pozriem do plániku, červená by mala byť 3 km po Rovinku a tam na zelenú.

Vybiehame z lesa znovu na širokú trávnatú cestu. Dole po nej kráčajú turisti. Skupinka malých detí s rodičmi povzbudzuje. Keď bežím okolo nich, jedna pani vraví: „Ááá, prvá žena.“ „Kdeže“, opravujem ju, „dve sú predo mnou“. „Tak tie som nevidela“, odvetí. To už majú taký obrovský náskok? Kráčanie do kopca ide pomaly a minúty nebezpečne naskakujú. Ak devy na Žalý vybehli, sú dávno v čudu. Trielim za mojim spolubežcom. Z kopca je rýchlejší, ale zasa zaostáva vo výbehoch. Každý má vlastné tempo, ale vždy sa dohoníme.

Na Rovinke máme za sebou 10 km. Je to odpočinkový priestor pre turistov, cyklistov, výletníkov, patrične s krčmou a bufetmi. My len presvišťíme vôkol. Junák sebaisto mieri rovno, ani sa na turistický smerovník nepozrie. Asi to tu pozná. Dobieham ho, hľadám však na stromoch zelenú značku podľa hesla: dôveruj, ale preveruj. Ako sa tak obzerám, zbadám neďaleko za nami drobného veterána. No toto! To sme mu veľmi neutiekli! Ja som bola v domnienke, ako si to svižne nemastíme krajinou. Avšak veterán sa vždy z ničoho nič zjaví za nami ani škriatok v rozprávke Mrazík, s ktorým hral naháňačku Ivan. Čarovný deduško zacingal kúzelnými zvončekmi a zmizol skôr, ako ho Ivan lapil a zjavil sa niekde inde.

Krakonošova pětadvacítka, 25. ročník behu na 25 km - 1.diel

V sobotu 21.6.2008 krátko pred 11. hodinou stojím pred otvorenou bránou Domu detí a mládeže Pelíšek vo Vrchlabí ozdobenou transparentmi k diaľkovému pochodu Krakonošova stovka, ktorý tu začal včera podvečer a dnes poobede by mali z neho prikvitnúť prví turisti - diaľkoplazy. Ja si idem vyskúšať spolu s 20 prevažne miestnymi bežcami v rámci behu na 25 km zlomok turistickej trasy a hlavne prevetrať pražským smogom zamorené pľúca. Na hrudi a chrbte sa mi skvie červené látkové štartovacie číslo spojené šnúrkami na pleciach a zaviazané na bokoch mašličkou.

Organizátor víta účastníkov: „ ....ako všetci vieme, nejedná sa o klasický bežecký závod. Trať nie je špeciálne označená,....“ Panebože!, prebleskne mi hlavou, o tomto detaile nebola v propozíciách ani zmienka. Ja som sa vlastne nevedome prihlásila na kvázi orientačný beh! Ja, ktorá musím chodiť do práce i z práce po rovnakých uliciach, aby som nezablúdila! „...pri registrácii ste obdržali náčrt trasy. Beží sa po turistických značkách, neznačených úsekoch a miestami po vlastnom značení. Minulý rok sa sťažoval jeden pretekár na nepostačujúce značenie a že zablúdil. Takéto námietky neprijímame...“ No paráda, to znie stále lepšie a lepšie, ešte že som podpísala papier o účasti na vlastné nebezpečie. „..Kto je tu dnes prvý krát, odporúčame sa držať niektorého skúsenejšieho pretekára...“ Rada nad zlato. To napadlo i mňa. Kam som to dnes vliezla? Ja, zhýčkané mestské dieťa zvyknuté behať prípadné krosy s fáborkami na každom strome, na múkou na zemi vysypanými šípkami označujúce každé odbočenie, zmenu smeru, navádzajúcich organizátorov za každým bukom. Vitajte u pravých drsných horalov v Krkonošiach.

Švihnem panický pohľad po tiež bežiacom manželovi. S vražedným humorom sa ma pýta: „ Keď sa do 3 hodín od štartu nevrátiš, môžem ísť domov?“ A ja bláhová som si myslela, že ma pôjde hľadať. Sekundu uvažujem o vrátení čísla a nenastúpení na trasu, nakoniec strach oblbnem presvedčením, že to na trase nebude až tak zlé, organizátor len blafuje, čapnem si nejakého skúseného borca a dajako dobehnem do cieľa. Odborným okom prebehnem štartovacie pole: mladí junáci, ostrieľaní a na mňa veľmi čiperní veteráni, olympijská víťazka v behu na lyžach Blanka Paulů, jedna pekná blonďavá deva s vrkočom pôsobiaca nadupaným dojmom a drobný postarší pánko. Poberiem sa k nemu s dotazom, za ako dlho zvykne Krakonošovu pětadvacítku bežať a či sa môžem k nemu pridať. Skromne odvetí, že on sa do kopcov neponáhľa a minulého roku bežal 2:30 hod. To sa mi zdá pomalé, pomýšľam na čas 2:15 hod. Vodiča budem riešiť za chodu na trati.

Odštartujú nás a my vyrážame rozkopanou ulicou s hlineným podkladom hore ku zrúcanine kostola po žltej turistickej značke. Držím sa vzadu, pár krokov pred „deduškom“. Po chvíli vbiehame na asfaltku vinúcu sa hore do polí lemovanú stromami. Prvých 6 km by sme mali prudko stúpať na Žalý a potom ešte ďalšie dva km s celkovým prevýšením od štartu 900 m. Predo mnou beží mladý chalan s fľaštičkami na opasku. Vidím i blondínu, je posledná zo vzďaľujúcej sa skupinky. Jej náskok stále narastá. Do kopca mi to veľmi nejde, bežím pomaly. Chalan zastavuje a čaká kamaráta. Zatiaľ mám v dohľade pretekárku pred sebou. Stromy hustnú, serpentíny. Dychčím a zvoľna kladiem nohu pred nohu. Je to makačka.

Za jednou zákrutou asfaltka prestane stúpať, smeruje k domčekom. Na pravo je vyšliapaná prudká cestička skrz pole. Nikde nikoho. Pod pretekármi akoby sa zem zľahla a to mi pred chvíľou nepripadali až tak ďaleko. Značka nikde. Zmena smeru by mala byť oznámená. Kadiaľ pokračovať? Do terénu sa mi nechce a hádam by som na poli niekoho videla, ak by odbočili, alebo mi už tak veľmi utiekli? Oproti po ceste sa vezie dievčina na koni a vedľa nej kráča druhá. Pobehnem k nim, pýtam sa, či tadiaľto bežali nejaký bežci. Obe na mňa vystrúhajú udivený ksicht, neodpovedajú, ani slovko zo seba nevydajú. Sú nemé, alebo nerozumejú? Počkám na mládencov. Pobežím radšej s nimi. Stojím na mieste a pripadá mi večnosť, než sa objavia. „Kam mám bežať?“ kričím z diaľky. Fľastičkový odpovedá:“ Neviem, ja to bežím po prvý krát.“ „Ja tiež. Dokelu, toto dnes pekne začína,“ uľavím si. Poberám sa na prieskum po asfaltke. Ostrím zrak a hľadám žltú značku, obzerám sa i za seba, či nie je v protismere. Nikde nič. Mládenci sa vydajú za mnou. Po nekonečných minútach ju nájdem na strome. Volám za seba:“ Značka, žltá značka!“ Kameň mi padol zo srdca. Fľaštičkový mladík opúšťa kamaráta a trieli za mnou kamarát nekamarát.


Míňam samoty a vbieham na cestu pre motorové vozidlá. A je to tu, stratila som sa. Veď ja mám bežať lesom v teréne a nie plácať sa tu po ceste s autami. Budem zrejme držať rekord preteku, 2 – 3 km od štartu sa im ešte nikto naisto nestratil. Slovenská Pražanda v krkonošských lesoch, to nemohlo dopadnúť dobre. Naštvaná bežím ďalej po vozovke, netuším, čo od toho očakávam, ale stáť na mieste, prípadne vrátiť sa, zatiaľ neprichádza v úvahu. Po pár metroch zbadám v protismere turistickú značku smerujúcu na asfaltku, z ktorej som dobehla. Sláva, ja som na značke! Ešte šťastie, že sa stále obzerám a pátram po značení. Je mi však divné, že trasa vedie po ceste pre motorové vozidlá. V mojom smere ma míňajú bielymi stužkami vyzdobené autá, svadba, trúbia. Musím vyzerať ako idiot, sama s veľkým červeným číslom, a možno si myslia, že som prvá, veď kúsok za mnou beží Fľaštičkový. Treba si užiť chvíle i keď len fiktívnej imaginárnej slávy. Vystrúham úsmev.

Vyťahujem náčrtok A4 od organizátorov poskladaný ma malý štvorček a zastrčený do minikapsičky bežeckých trenírok. Ak sa budem naďalej takto potiť, tak onedlho nebudem mať kam pozerať. Sáčok ani obal nemám, bežne si takéto veci na pretek nenosím. Cesty pre motorové vozidlá alebo typ povrchu zakreslené nie sú, len žltá čiara z Vrchlabí na Žalý s údajom 6,3 km. Cupitám si to hodnú chvíľu po vozovke hore s miernym stúpaním. V diaľke zbadám turistický rozcestník. Paráda, mrknem na ňom, kde som, kopec Žalý by tam mal byť vyznačený. Neďaleko postávajú cyklisti, ako ma zbadajú s papierom v ruke škúliacu po rozcestníku, volajú, že ostatní bežci bežali v pravo hore po úzkej cestičke. Za nimi!