Stúpam hore na kopec Žalý, nohy oťažievajú, veľmi túžim niekoho dobehnúť a vyhnúť sa tak ďalšiemu blúdeniu. Šípka na strome naviguje doľava preč z asfaltky na panelku a nad ňou je pole. Dobieham k chatke s početným osadenstvom. Pre istotu sa pýtam, či tadiaľto bežali pretekári. Prikyvujú. Za domom zbadám značku, smeruje doľava po širšej lesnej ceste. Spravím len dva kroky, už na mňa od chatky kričia, že nie tam, ale po poli. „Ale žltá je vľavo a ja mám bežať po značke“, namietam. „Všetci doposiaľ bežali po poli. A niektorí šli“, nekompromisne jeden odpovedá. Keď šli, tak pôjdem i ja, a to doslova. Kráčam hore, o chvíľku je za mnou mládenec. Počul môj rozhovor, nuž vraví, že pred štartom organizátor hovoril o akýchsi skratkách. Toto bude asi jedna z nich. Super, skratky v plániku nie sú zakreslené. Miestne názvy nepoznám, v mape sa neorientujem, nuž mi bol výklad trate s objasnením povoleného odbočenia zo značky na dve veci. Asi by som mala radšej behať iba na ovále dráhy.
Po zdolaní pár výškových metrov križujeme cestu vedúcu po vrstevnici. Strmo hore pokračuje skratka. Kade ďalej? Junák rozhodne: „Po skratke, pokiaľ ide hore, je to dobre.“ Štveráme sa po kameňoch, konároch, výmoľoch. Nebežíme. Pot mi kropí zem. Kape z čela rovno na trávu, som v takom hlbokom predklone. Bolo mi toto treba? Blúdiť tu po horách. Kašlem na čas, hlavné dnes bude dopraviť sa do cieľa. Vyliezame na štrkovú cestu. Po nej sa kolmo na nás rúti stredne veľký pes. Jeho pani po ňom volá: “Nechaj už tých bežcov na pokoji!“ Pes nevšímavo prebehne vôkol a trieli ďalej. Tí pred nami tu museli mať veselo. My sme ušetrení od prípadného uvítania štvornohým miláčikom, lebo na rozdiel od ostatných nebežíme, ale kráčame. Naša záchrana. Pozitívne z tohto stretnutia je, že máme spätnú väzbu: sme stále na trase závodu.
Pokračujeme rovno hore po skratke. Na ďalšom križovaní lesnej cesty váhame, či kráčať úzkou lesnou pomerne zarastenou trasou alebo už sledovať značku. Za nami počujem šramot. Drobný veterán. Kde sa tu tak z ničoho nič vzal ani mávnutím kúzelného prútiku? „Kadiaľ?“ „Ja by som šiel po ceste“, odpovie. S mládencom sa opäť rozbiehame. Serpentíny hore a sme pri rozcestníku. Tu by sa mala značka zmeniť na červenú. Pán na nás kričí, že máme bežať hore po žltej. Za zákrutou je kontrola a občerstvovačka. Lupnem do seba čaj a pre istotu sa tážem na trasu. „Dole a doprava.“ Kmitáme späť. V jednej zákrute je napravo širšia lesná cesta. S mládencom pozrieme na seba, žeby tadiaľto? Za nami sa ozve hlas:“ Rovno!“ Nemali by sme sa na to vykašlať a bežať s ním, napadne ma, ale ostávam trieliť po mladíkovom boku.
Červená vedie po rovine širokým chodníkom. Dobrý výhľad. Zaráža ma, že nevidíme pred sebou žiadneho pretekára. To sú všetci už tak ďaleko a my sme poslední? Na ľavo pohľad do údolia. Po dlhej chvíli odbočujeme, trasa prudko klesá. Junák mastí dolu rýchlejšie kúsok predo mnou. Šípka na strome nás odkláňa na úzku lesnú cestičku doprava. „Hej, zmena smeru,“ kričím po ňom. Mladík by bežal ďalej po širokej ceste neupozorniac ho. Klesáme v náročnejšom teréne. Pre istotu pozriem do plániku, červená by mala byť 3 km po Rovinku a tam na zelenú.
Vybiehame z lesa znovu na širokú trávnatú cestu. Dole po nej kráčajú turisti. Skupinka malých detí s rodičmi povzbudzuje. Keď bežím okolo nich, jedna pani vraví: „Ááá, prvá žena.“ „Kdeže“, opravujem ju, „dve sú predo mnou“. „Tak tie som nevidela“, odvetí. To už majú taký obrovský náskok? Kráčanie do kopca ide pomaly a minúty nebezpečne naskakujú. Ak devy na Žalý vybehli, sú dávno v čudu. Trielim za mojim spolubežcom. Z kopca je rýchlejší, ale zasa zaostáva vo výbehoch. Každý má vlastné tempo, ale vždy sa dohoníme.
Na Rovinke máme za sebou 10 km. Je to odpočinkový priestor pre turistov, cyklistov, výletníkov, patrične s krčmou a bufetmi. My len presvišťíme vôkol. Junák sebaisto mieri rovno, ani sa na turistický smerovník nepozrie. Asi to tu pozná. Dobieham ho, hľadám však na stromoch zelenú značku podľa hesla: dôveruj, ale preveruj. Ako sa tak obzerám, zbadám neďaleko za nami drobného veterána. No toto! To sme mu veľmi neutiekli! Ja som bola v domnienke, ako si to svižne nemastíme krajinou. Avšak veterán sa vždy z ničoho nič zjaví za nami ani škriatok v rozprávke Mrazík, s ktorým hral naháňačku Ivan. Čarovný deduško zacingal kúzelnými zvončekmi a zmizol skôr, ako ho Ivan lapil a zjavil sa niekde inde.
3 komentáre:
Zase se bavím. Zvlášť, když si vzpomenu na svůj dnešní tréninkový výběh na vrch Krudum. Chtěl jsem ho přeběhnout z jedné strany na druhou a motal jsem se tam tak dlouho, až jsem pošlehaný a dodrápaný vyběhl z lesa téměř v tom samém místě, kde jsem do něj vběhl.
Předchozí komentář jsem napsal já. koyama
Koyamo, ja som sa pri samotnom preteku tiež bavila. Bolo mi od začiatku jasné, že na dajaký osobák to nebude, nuž som si to užívala a trochu sa v kútiku duše bála, či sa fakt nestratím.
Ja sa viem stratiť absolutne všade, preto sama v lese v nezmámom teréne behám po značke tam a po rovnakej späť, žiadne odbočenie alebo ina cesta, to by som sa nevrátila vôbec.
Zverejnenie komentára