Krušnohorská dvacítka (3. ročník) - diel druhý

Pred prudkou odbočkou doľava cestu do Meziboři zahradzuje občerstvovačka. Pretekár v červenom tričku sa zakecal s obsluhou, nuž na ďalšiu púť vyrážame v trojici. Tu sme už od štartu na námestí v Litvínove nabrali 270 výškových metrov na necelých desiatich km. Na nasledujúcich 3 km náš čaká zvyšné prevýšenie 400 metrov.

Trasa závodu vedie údolím Peklo. Príznačný názov, peklo začína i pre mňa. Cítim, že nohy dostávajú zabrať, ozývajú sa pichľavou bolesťou v stehnách a lýtkach. Predbiehame čoraz viac cyklistov, tí pomalší musia riadne šliapať do pedálov. Na križovatke lesných ciest postáva organizátor v pomarančovej veste, neďaleko v pláštenke kontrola zapisuje čísla. S vynaložením väčšej námahy sa dá ešte bežať a to až po úsek s početnejšou skupinkou organizátorov. Tí nás posielajú doprava v ústrety prudkému kopcu vedľa dreveného plotu.

Tu už bicykel tlačia všetci cyklisti ani usilovní mravčekovia. Automaticky prechádzam do chôdze. Ten kŕpal nevybehnem ani náhodou, na to nemám síl, nie to morálku. Už som riadne znavená z doterajších nabratých výškových metrov. Sťažka kráčam z nohy na nohu. Dvaja pretekári, čo doposiaľ bežali so mnou, sa mi rýchlo vzďaľujú. Tiež vkladajú chôdzu, ale sú rýchlejší. Prepletám sa pomedzi cyklistov, obsadili oba vyjazdené pásy, veľakrát musím vkročiť medzi výmoli a vysokú trávu. Sťažuje to postup vpred. Cyklisti sa snažia v rámci možností uhýbať, ja svižnejšie kráčať nevládzem. Jedno dievča môj postup vtipne komentuje, že konečne majú bežci výhodu oproti bikerom. Túžobne vyzerám vrchol pahorku, kde si cesta na chvíľu líha pred výstupom na Loučnou.

Spoza chrbta ma svižne predbieha blonďavá pretekárka. Mastí si to hore ako blesk, ešte stíha i kontrolovať, či som sa za ňu nezavesila, či ju neprenasledujem. Tak na takúto forsáž vskutku nemám. Som rada, že sa na miernejšom svahu opäť rozbieham a popri tom uskakujem nažhaveným cyklistom, ktorí osedlali svoje tátoše. Trávnatú haldu Loučnou opäť vykráčavam.

Nasleduje strmý kamenistý zostup. Ťahám sa čo najviac na kraj cesty do najobtiažnejšieho terénu, lebo ma atakujú cyklistickí kamikadze. Škrípu brzdy, kamene uskakujú spod kolies. Mám strach, aby ma niekto nechtiac nezrazil. Odbočka doľava, nasleduje rovinka. Pred sebou nevidím žiadnych bežcov, riadne som sa zdržala cestou na Loučnou a dole z nej. Organizátor ma nasmeruje oblúkom v pravo obehnúť zátarasu z pásky a kričí, že kúsok je občerstvovačka. Napijem sa vody, vrhnem smutný pohľad na musli tyčinky, krásne červený melón a iné dobroty, ktoré by mi narobili paseku v žalúdku a bežím ďalej.

Predo mnou žiadna živá duša ani cyklisti. Všetci sa napchávajú a hodujú na prestretom stole. Nie som si istá, či bežím správne, nikde žiadne značenie, obzerám sa za seba, ani tam nikoho nevidím. Premýšľam, či sa skutočne beží tadiaľto, či to len nebola zachádzka pre občerstvenie a trasa pokračuje opačným smerom. Cez lúku zbadám bežca v modrých trenkách mieriaceho len k obsluhe, naťahujem krk čo to dá, aby som videla, či beží mojím smerom. Našťatie sa jeho silueta o chvíľku mihne na ceste. V diaľke vidím farebnú pásku visiacu zo stromu.

Dolu kopcom po širokej lesnej ceste sa snažím bežať čo to dá, ale pretekár ma rýchlo predbieha a vzďaľuje sa. Nechápem, ako to robí, mne nepripadá, že by som bežala pomaly, ale čo on predvádza je neskutočné. Nemá zmysel sa s ním naháňať, začalo ma riadne pichať pod pravým rebrom. To bude zrejme z toho nepravidelného dýchania a častej zmene frekvencie krokov. Stláčať si boľavé miesto ako pri bodaní v boku nejde, to by som si zlomila hrudný kôš. Nakrútim sa teda ako paragraf, aby som čo najviac uľavila bolesti a ani Quasimodo cupitám dole nekonečným 5 km svahom po modrej a neskôr po žltej turistickej značke. Okolo mňa si to svišťia cyklisti. Tým je hej, tých nikde nepichá, nohy nebolia, vezú sa dole zadarmo. To len ja musím nôžkami stále prepletať, tlmiť v kolenách nárazy. Snažím sa nespomaľovať, aby ma nepredbehli ďalší pretekári.

Zostup dole nemá konca kraja, tiahle serpentíny smerom nadol. Už som tadiaľto bežala na polmaratóne Loučná na jar, ale vôbec to tu nespoznávam. Vtedy sa mi zbeh dole páčil, predbehla som dvoch ľudí, dnes tu ale trpím. Klesanie svahu ma ubíja, unavuje. Zdá sa mi akosi pridlhé, chýbajú mi tu kilometrovníky, aby som vedela, koľko mi ešte chýba nadol.

.

Po veľmi dlhom časovom úseku z môjho subjektívneho pohľadu začujem hlas z reproduktoru. Žeby som sa konečne blížila k penziónu Loučky v Litvínove? Za chrbtom sa mi ozve burácanie motoru. Kde sa tu vzalo auto?, prebleskne mi hlavou, moja domnienka ale bola mylná, dole si to šinie motocykel. Jazdec ma upozorňuje, že sa za mnou valí svorka cyklistov. Pravda, už hodnú chvíľu okolo mňa žiaden neprehnal.

Posledná zákruta v lese a som nad penziónom. Na ceste stojí organizátor v reflexnej bunde a naviguje ma dole, za mostíkom postáva ďalší človek. Na konci cesty sa týči cieľová nafukovacia brána, treba však zdolať 100 metrov tiahleho stúpania. Pridávam do kroku a ukecaný moderátor komentuje môj dobeh za 1:54:50 hod. Hneď za cieľovou čiarou ostáva blondína a pretekár, s ktorým som bežala časť trate. Navzájom si gratulujeme, čo zasa do mikrofónu okomentuje moderátor. Na lístok vyfasujem guláš s cestovinami a čakám do 14 hod na vyhodnotenie. Za druhé miesto v ženách som dostala malý pohár, regeneračný nápoj v prášku a termošálku.

Krušnohorská dvacítka (3. ročník)

História tohto bežeckého závodu v rámci cyklo - preteku Trek Krušnohorský MTB Maratón 2008 (10. ročník) je krátka o to pikantnejšia. V roku 2004 bežci zo severu Čiech presvedčili organizátora, aby pripravil i pretek pre tých, čo na presun používajú iba svoje nohy a tenisky. Prvý rok trať merala 17 km a od roku 2005 bola predĺžená na 20 km. V roku 2006 sa zúčastnil závodu na predlženej trase i môj manžel Vlasťo a o priebehu preteku značne negatívne referoval na bežeckých stránkach http://www.behy.cz/2006080601-jak-neporadat-bezecky-zavod.html. Pod článkom je zverejnená i reakcia organizátora pána Františka Haase, kde vyvracia niektoré Vlasťove námietky. Kritika preteku sa ho natoľko dotkla, že v roku 2007 závod pre bežcov neorganizoval. Znovuzrodenie preteku i pre “utekajúcich“ nastalo v r. 2008 a tohoto vstania z popola som sa zúčastnila i ja.

Hneď na úvod musím pochváliť pána Haasa, že si námietky vzal k srdcu a vynaložil značnú snahu vytknuté chyby napraviť. Zachovaná zostala zvýhodnená registrácia cez internet alebo poštou s platbou štartovacieho poplatku pre bežcov 100 ,- Kč vkladom na účet alebo osobne v cyklistickej predajni v Mostě a Litvínově. Za túto sumu som obdržala štartovacie číslo, bavlnené oranžové tričko s logom preteku, energetickú Penco tyčinku, reklamné letáčiky o meste Litvínov, lístok na jedlo v cieli.

Štart v sobotu 2.8. je o 10:30 hod na náměstí Míru v Litvínově. Na priľahlom mestskom úrade prebieha prezentácia a sú tú prístupné i toalety, či boli zriadené aj šatne som si nevšimla. Ja sa prezliekam v aute. Všade kam oko zahliadne sa rozšliapavajú cyklisti na svojich dvojkolesových tátošoch. Dianie neúnavne komentuje svetlovlasý mladý komentátor. Dopodrobna rozoberá každý detail, ktorý zočí jeho orlí zrak. Podľa poznámok, ktoré ku mne doľahnú, nie je skúsený športový moderátor, ale o to viac sa snaží z laického pohľadu priblížiť divákom, čo sa deje priamo na námestí. Ľudia posedávajú v kaviarni na námestí, absolvujú svoje sobotné nákupy. Hluk na ulici vylákal predavačov pred svoje krámy. Parádna predštartovná atmosféra, ktorá prilákala i tých, čo o dnešnom preteku nemali páru, ale zvedavosť im nedala.

Tento rok sa k behu cez Krušné hory prihlásilo 25 bežcov z toho 5 žien. V dave korzujúcich cyklistov na rovnakú 20 km trať sa úplne strácame. Sme odštartovaní slovným povelom a chvíľku trvá, dokým cyklisti riadne šliapnu do pedálov, prestanú tvoriť hradbu tiel, zmiznú v zákrute uličky a my môžeme voľne bežať. Obiehame námestie paralelnou ulicou a cez mesto sme nasmerovaní do mestskej časti Šumná. Na križovatkách dopravu zastavujú policajti, smerové šípky v meste nie sú. Cyklistov navigoval príslušník na motorke, prvému bežcovi pod nos čmudí výfukové plyny auto s majáčikom. Malý počet pretekárov sa rýchlo rozťahal, utvárajú sa malé skupinky.

Ja bežím hneď za prvou ženou, drobnou štíhlou cca 20 ročnou blondínkou, okolo nás je zopár mužov. Klušeme po krajnici, aut na ceste veľa nie je. Prázdne mesto v sobotné predpoludnie. V okrajovej časti Litvínova je mŕtvo, len náhodní chodci povzbudia vedľa mňa bežiaceho pretekára zvoniaceho kľúčmi alebo podobným kovovým predmetom vo vrecku. Trasa pozvoľná stúpa. Na prvých 14 km máme prekonať prevýšenie cca 660 m. Beží sa mi dobre, meteorológom, ako poväčšinou, nevyšla hrôzostrašná predpoveď počasia s búrkami a 30 C. Je pod mrakom, chvíľu i drobno mrholilo a teplota asi 22 C. Mám pocit, že blondína akosi spomalila, tak s cingajúcim ideme dopredu. Pred nami sa mihotá červené tričko osamelého pretekára.

Medzera medzi ním a nami je konštantná. Po opustení mesta sa na ceste objavili veľké žlté smerové šípky. Míňame rozpadajúce sa domy, továrne a chátrajúce osady, horáreň, opustený dol zvaný Šumný. Vôkol je hustý les, cestu lemuje Bílý potok. Vzduch má vysokú relatívnu vlhkosť, i keď nie je výslovne teplo, nadmerne sa potím, po pár kilometroch som mokrá akoby ma niekto oblial vedrom vody.

Cesta je monotónna, mierne sa zdvíha s niekoľkými tiahlymi zákrutami. Hladký pomerne dobre udržovaný asfalt je obkľúčený hustým porastom stromov. Čím sme ďalej od mesta, tým častejšie okolo nás presvišťia cyklisti zrejme z 55 km trasy. Za každou zákrutou očakávam, že sa objaví odbočka do terénu, asfaltka však nemá konca kraja. Na mape mi nepripadala tak neskutočne dlhá.

Po uplynutí viac ako 40 minút sa zjaví túžobne vyčkávané odklonenie na širokú upravovanú lesnú cestu. Vyšvihli sme sa do kopčeka a vraciame sa akoby späť paralelne s asfaltovou cestou smerom do Meziboří po zelenej náučnej turistickej značke. Príjemné oživenie, trasa nabrala na atraktivite. I stúpanie mierne poľavilo. Je však treba si dávať pozor na mláky, rozsypané kamene a iné terénne nerovnosti. Sú tu vyjazdené dve koľaje. Musím častejšie uskakovať cyklistom, obyčajne sa hrnú v roji vedľa seba a toľko miesta tu veru nie je, i ja si chcem pre beh vyberať najvhodnejšiu stopu. Nemožno si vychutnávať volný beh lesom. Neustále mi za ušami škrípu a vŕzajú cyklisti, štrngocú s prehadzovačkou.

pokračovanie

Malý Štrbský maratón, 31. ročník, 13.7.2008

Doják bol presunutý na stránku Mira Kriška eN 4195.sk

http://www.42195.sk/spravy/2008/07/311.htm


eN text doplnil vtipnými obrázkami, za čo mu nesmierne ďakujem.

Hodinovka - Česká Lípa

V tomto roku som si zabehla 10 km na dráhe 1.5. v Děčíně v biednom čase 45:47 min a v rámci II. ligy dve 5 km 31.5. v Jihlavě za 21:53 min a 28.6. v Jičíně 21:14 min. Beh na dráhe ma nijako neuchvátil, krúžiť po ovale mi pripadá nudné, ale jedine tam je presne zmeraná trasa a žiaden meter menej ani navyše, čo sa pri úcte k organizátorom cestných závodov môže kľudné stať.

V termínovke som objavila hodinovku na dráhe v Českej Lípe konanej v piatok 4.7. o 20 hod. Rozhodla som sa spolu s manželom otestovať svoju aktuálnu bežeckú výkonnosť. Stanovila som si, že za tú hodinku by som mala odbehnúť odhadom 13,5 km vzhľadom na môj predošlý výkon na 10 km na dráhe. Z toho som si vypočítala čas na jedno kolo 1:46 min. Toľko teoretická príprava.

V piatok po 17 hod nasadáme v Prahe do auta smer Česká Lípa. Akosi ma zmohla únava a celú cestu prespím. Z krásnych snov ma prebudil až Vlasťo na benzínke pred Lípou, chcel aby som počas tankovania benzínu umyla predné sklo. Veľmi neochotne sa škriabem z auta. Zvyšok cesty mám čo robiť, aby som znovu nezadriemala.

Na štadión sme dorazili po 19 hod. Dráha plná ľudí. Dnes tu atletický oddiel organizuje dni športu, beží sa 12 – minútovka, 1 500 m, 1 000 m, skok o tyči, chôdza a hodinovka. Keď sme dorazili, štartovala práve chôdza na 3 a 5 km. Túto disciplínu nepochopím. Ako tak pozerám na prvého pretekára, tak stále mám dojem, že beží. Síce nedvíha kolena, má vždy jednu nohu na zemi, koleno občas i prepína, ale je to veľmi neprirodzený pohyb. Chôdza je zrejme o tom, ako bežať a pritom presvedčiť rozhodcu, že to nie je beh. Tí poslední seriózne šli, to som nemala pochyb, krásny vychádzkový krok iba svižnejší ako bežne po meste.

Zaregistrovali sme sa, zaplatili 40 ,- Kč. Číslo nám vraj dajú až pred štartom. Priľahlé šatne pekné, čisté, upravené, čo je nie je až tak bežné na atletických štadiónoch, odpozorovala som to na lige, dráha nová, krásna a šatne humus. Tu majú len jednu chybu, sú zamknuté. Prezliekam sa na chodbe na lavičke, dámsku toaletu som nenašla, nuž som sa mrkla na mužský, nikde nebolo človiečika, tak sa nemal kto pohoršovať nad mojou drzosťou.

Neochotne sa rozklusávam po dráhe, lebo stále nemám pridelené číslo, obávam sa ísť mimo štadión. Nechce sa mi bežať a už vôbec nie pretekať, najradšej by som si ľahla a ďalej spala. Pretekárov tu nie je veľa, tak do 20 ľudí, 4 ženy - matka a dcéra, jedna dvojica šla pred chvíľou chôdzu. Chcem si bežať svoje tempo podľa plánu. Minútu po 20 hod nám je pridelené číslo a počítač kôl.

Len čo si ho pripnem na hruď štartujeme. Postavila som sa dozadu, po 100 m predbieham ženské rodinné klany, predo mnou roj chlapov a za nimi trochu zaostáva týpek v šuštiakovej bunde. Bežať v takom teple tak naobliekaná, to by ma položilo. Prvé kolo, mačkám stopky, svieti na nich 1:51 min, pomalé. Zrýchľujem, druhé kolo 1:46 min, to je ono, toto tempo potrebujem držať. Do tretice, 1:50 min a mne sa zdalo, že bežím stále rovnako. Štvrté 1:47 min, piate 1:46, super, len vydržaj, pionýr. Ale ďalšie kolá už spomalujem opäť na 1:49. Nejde mi to, nechám tomu voľný priebeh, nebudem na silu tlačiť na pílu. Zapínam vlastný tachometer a uvidím, čo z toho bude. Medzera medzi mnou a naobliekaným pretekárom je stabilná. V každom kole hlásia čas od výstrelu pre zapisovačov. Obieha ma manžel a potom znovu a znovu, dal si pre dnes métu 17 km. Povzbudím ho. Hodinky si mačkám len tak informatívne, aby som vedela, koľko kôl mám odbehnutých, prestala som sa pokúšať trafiť do tempa 1:46 min, nemá to cenu.

Po 20 min behu dobieham naobliekaného. Zrejme spomalil, prehrieva sa mu telo, ale bundu si nevyzlečie. Nezavesil sa za mňa. Neviem, či to je predbehnutím prvého súpera, lebo skutočnosť, že sa moje telo dostalo do prevádzkových otáčok, ale začína sa mi bežať lepšie. Mierne zrýchľujem na 1:45 – 1:43 min/kolo a snažím sa držať nasadené tempo. Odratávam kolečka do 25, to budem mať 10 km. Potom to už bude len 15 min, vtedy by som mala zabrať. Behanie na dráhe je nuda, nič sa tu nedeje, iba človek krúži dokola, ostatní ho predbiehajú, občas predbehnem ja niekoho pomalšieho. Rozhodca hlási medzičas. Je to záber na psychiku. Jediné rozptýlenie sú hodinky a kontrola časov na kolo. Behy mimo dráhu sú zábavnejšie.

Po 40 minutách začínám kola strúhať pod 1:46 hod, to by som teoreticky mohla dobehnúť stratu zo začiatku. Dvadsiate piate kolo dávam v čase 44:37 min. Super, v rámci hodinovky som si vylepšila osobák na desiatku na dráhe. 13,5 km je 33,75 kola. Pokúsim sa priblížiť k tejto méte, veď je to len 8 kôl navyše a mám na to 15 min. Pridávam na intenzite, nohy trochu štrajkujú, ale nie je to až tak zlé. Naobliekanému dávam kolo a v duchu odratávam od 8 smerom dole: už len 7, už len 6, už len 5....Makaj, makaj, makaj, burcujem sa.

Nehladím pod nohy, len pred seba, prestávam vnímať okolie, rozcvičujúcich sa bežcov vo vonkajšej dráhe, ktorý pobežia po nás závod na 1 km. Nevnímam okolie štadiónu za plotom. Na jednom úseku nabehnem na okraj dráhy na obrubník, potknem sa a vkročím do trávi, pád našťastie vybalansujem. Vyhodí ma to z tempa, ale nič ma na nohe ani členku neboli. Za toto by ma mali podľa atletických pravidiel diskvalifikovať. Hádam tak nespravia. Posledné dve kolá sa snažím bežať čo najrýchlejšie, ale čas 1:45 veľmi nenasvedčuje vynaloženému úsiliu. Rýchlejšie to v tomto momente a v danom stave únavy nejde. 100 m za 33. kolom vystrelia. Zastanem, som v domnienke, že je koniec, ale všetci navôkol vypália ako splašené kone. Až teraz mi to zapne, ubieha posledná minúta do hodiny. S oneskorením vyrážam vpred čo to dá, nohy sa mi pletú, sú ťažké. Viem, že 34. kolo už nestihnem, ale chcem natočiť čo najviac metrov. Prešprintuje ma pár ľudí ale i ja obieham dvoch. Diváci kričia, povzbudzujú. Ďalší výstrel ma zastihne cca 100 m od 34. kola.

Bolí ma brucho, takto naplno nezvyknem behať. Vydýchavam sa, prechádzam sa na mieste, dva kroky do strany a späť, čakám, pokým ku mne príde rozhodca. Všetci zostávajú na mieste, prevažne sedia alebo ležia na dráhe. Brucho ma stále bolí. Pritláčam si naň ruku. Jeden z organizátorov mi poradí, že nemusím stať na dráhe, stačí si dať dole číslo a zastrčiť ho pod obrubník, tak aby ho neodfúklo.

Dokráčam k batohu, pijem vodu a ideme sa s manželom Vlasťom osprchovať.
Na dráhu sa vrátime akurát včas, vyhlasujú víťazov. Mňa hlavne zaujíma odbehnutá vzdialenosť. 13 509 m, tak som to predsa len dala !!!! Vlasťo splnil svoj limit, odbehol 17 029 m.

Grafické znázornené môjho tempa na jednotlivé kolá:

Výsledky:

http://www.beh.cz/vysledky/20080704_ceskalipa.xls

Krakonošova pětadvacítka - 4. diel

Trasa Krakonošovej pětadvacítky z obce Stráže sa vlní. Hnevá ma to, lebo čo si z profilu pamätám, malo byť až do Vrchlabí z kopca. Neskutočne ma bolia nohy. Som unavená. Predsa len je to náročný terénny beh s celkovým prevýšením 900 m. Každý výškový meter má hodnotu neuveriteľných múk. Vrchárka zo mňa nikdy nebude. Našťastie neskôr cesta klesá. Pozerám pod nohy. Terén je náročný, iba občas skontrolujem, či som stále na žltej značke. Pohrúžená do seba, myseľ mi opantáva narastajúce vyčerpanie. Už by som chcela byť čím skôr v cieli. Trápim sa.

Z trudnomyseľného dumania ma vytrhne až zátarasa z červeno bielej pásky natiahnutá skrz cestu. Čo to má byť za habaďúru? Pri nej stojí chlap, zíza na mňa, ruky prekrížené na hrudi, neoblomný postoj. Strážny bdejúci na súkromný pozemok? Kdeže, posledná kontrola na trati. Prekážka má zabrániť bežaniu rovno, pretože značka odbočuje z pola prudko do lesa do zarasteného tunelu. Byť tu sama a mať volnú cestu, prehučím tadiaľto bez povšimnutia. Dostávam radu: “Už to bude len dole z kopca a treba sledovať značku.“ Jednoducho sa to povie, horšie vykoná. Kam hľadieť skôr? Pod nohy, aby som sa nerozpleštila na skalách a konároch či zízať po stromoch? Volím prvú možnosť, nezlomené končatiny sú mi prednejšie ako slastný pocit, že som na trati preteku. Občas však zavadím okom na žltú maľovku na kmeni.

Na jednom rovnejšom menej obtiažnom úseku zbadám v diaľke pred sebou postavu pohybujúcu sa rýchlejšie ako chôdzou. Žeby bežec? To nie je možné, takého stvorenie som na dnešnej trase pred sebou ešte nestretla, ak nepočítam Fľaštičkového. Dajaký oneskorenec alebo zablúdilec. Bol by to cenný skalp. Myšlienka na prebojovanie sa o priečku vyššie ma vytrhla z ospalej letargie spôsobenej únavou. Za ním! Ale potichu, aby sa korisť nevyplašila. Pridávam do kroku. Vzdialenosť medzi nami sa pomaličky s narastajúcimi minútami zmenšuje. Nemám však čas strážiť značenie. Súper predsa vie, kadiaľ do cieľa.

Vybehneme z lesa na pole. Temer mu už dýcham na chrbát, len pár krokov a je môj. V tom sa obzrie, vydesený pohľad a zrýchli. Je to v šípkach. Odskočí mi. Už sa nepribližujem, rozstup je konštantný. Svišťíme si to teda tak svorne lesom. Dobehneme deti na prechádzke. Najskôr povzbudia súpera a potom častujú aplauzom i mňa. Vtedy sa bežec znovu obzrie. Zrejme si myslel, že sa ma definitívne zbavil, ale ja som stále za ním. Zastane a prejde rezignovane do chôdze. Dohoním ho, ako ho míňam, zatlieska. „Mládí vpřed!“ „Mňa už to vôbec nebaví“, úprimne mu odpovedám. „Ani mňa“, pridáva svoju sťažnosť a rozbieha sa za mnou.

Za stromami sa rysujú domy Vrchlabí. Konečne cítim v kostiach cieľ. Pokračujem po širšom chodníku, keď na mňa súputník zavolá, že sa nie rovno beží ale skratkou. To ma mohlo napadnúť, ako sme začínali, tak i skončíme. Chlapík zmizne v hustom poraste. Odhrniem zelenú vetvičku stromu a podo mnou strmá diera, šmykne sa mi noha a už to beriem zadkom dole kamene nekamene. Až tak rýchlo som ho dobiehať nepotrebovala. Pretekár ma džentlmensky čaká na ceste. „Dobrý?“ „ Jo, dobrý“, nohy i ruky sú celé.

Na stavenisku si to šinie do úzkej štrbinky medzi dvoma obrovskými cestnými strojmi. Presúkam sa i ja. „Poznám to tadiaľto“, odôvodňuje svoje počínanie. Ja pre zmenu vôbec netuším, na ktorom konci Vrchlabí sme a akým smerom leží Pelíšek, nuž som rada, že niekto vie, kde je sever. Motáme sa svorne bok po boku uličkami. Občas na plote visí žltý krepový cár, tak možno je to pokračovanie značenia, aspoň ja v to chcem veriť. Prebiehame cez cestu pri veľkom kostole a mizneme v ďalšej uličke. „Už len 300 m, odhadujem,“ chce ma kamarátsky potešiť. Odbočka a vidím cieľ. Pred bránou do Domu detí postávajú muž a žena so zápisníkom i stopkami v rukách, vedľa nich môj manžel. Všetci traja sa usmievajú ako slniečka. Asi od radosti, že som sa nestratila. Pravda však býva krutejšia, dobehli sme totiž z opačného smeru ako ostatní, nuž organizátorka zvolala:“ Tí určite nie sú miestni.“ Čím všetkých nesmierne pobavila.

Ihneď po mojom dobehnutí vyhlasujú kategóriu ženy. Odštartovali sme len tri, nuž sa čakalo skoro pol hodinu, dokým sa zjaví moja zničená maličkosť. Prvá Blanka Paulů zdolala trať za 1:57 hod, druhá blondína Simona Jiříčková za 2:07 hod a ja za 2:24 hod.

Veterán mi bol už od štartu súdený, len ja som nim povýšenecky pohrdla. Za svoj žalostný výkon dostávam kopec cien: diplom, pamätný hlinený pohár, bavlnené i funkčné tričko, šiltovku a darčekové balenie Krakonošovho piva. Jeden z pretekárov to komentuje: “Ženským dajú pivo?!“ Musím dajako osláviť, že som sa nestratila. Pekný pretek, nádherná krajina, najkritickejšie miesta na trase boli strážené kontrolami, čo veľmi oceňujem. Už len doladiť značenie na prvých šiestich km a nemá to chybu.

Výsledky z oficialnej stránky organizátorov
http://www.k100.wz.cz/index.php

Krakonošova pětadvacítka - 3. diel

Zelené značka z Roviniek vedie spočiatku po asfaltovej cyklotrase lesom a potom prechádza na štrkovú spevnenú cestu. Mierne stúpa, junák zaostáva, až sa mi nadobro stratí. Míňam chatovú oblasť. Na nejakom Třídomí by som mala podľa plániku odbočiť prudko doprava na vlastné značenie, len netuším, ako má vyzerať a či tie Třídomie je chatová oblasť, kopec, smerovník alebo čo. Junáka za sebou nevidím. Dobieham 3 mladých chalanov na vychádzke, nuž dávam moju dnešnú obľúbenú kontrolnú otázku: “Bežali tadiaľto nejaký pretekári?“ Odpovedajú kladne, len sa pobavene čudujú, prečo sa tak hlúpo pýtam. Nemám čas a chuť im vysvetľovať, že ja dnes bežím kvaziorienťák.

Pokračujem lesom až narazím na kontrolu zapisujúcu si čísla a ponúkajúcu ionťák. Lupnem ho do seba, informujem sa o odbočke, ktorá je hneď pri kontrole viditeľne označená šípkami vápnom na zemi. „Je ešte niekto za vami?“, vyzvedajú, asi ich už nebaví trčať na kládach. „Ešte dvaja a jeden z nich práve dobieha.“ Blíži sa k nám Fľaštičkový. „My ho trochu zdržíme“, zvolajú, chcú ma potešiť. „ To nemusíte, my bežíme spolu, ukazujeme si navzájom cestu.“ Nečakám, vydám sa po úzkej miestami kamenistej cestičke skrz les. Junák ma čoskoro dobehne, je to prevažne z kopca. Šípky sú nakreslené na každom druhom kameni. Prebehneme lesom a napojíme sa na asfaltový chodník. I tu pokračuje vlastné značenie. Začína ma bolieť brucho, zrejme z toho, ako som do seba rýchlo vliala občerstvenie. Au, au, au, tlačím si dlaňou na boľavé miesto. Pomáha to len trochu. To mi ešte chýbalo, taká galiba.

Asfaltový chodník sa napojuje na cestu pre motorové vozidlá. Biela značka nás naviedla na správny smer. Bežím schovaná za chrbtom mládenca. Striedavo si prikladám pravú a ľavú ruku na brucho, odkiaľ vystreľuje neutíchajúca bolesť. Okolo občas presvišťí auto. Nemám ani tušenia, ako dlho máme cupitať po vozovke. Niekde by mala byť odbočka na modrú turistickú značku. Kontrolujem obe krajnice, hľadám volavku – veľkú turistickú maľovku používanú pri odbočení. Zatiaľ ju nikde nevidím. Trochu som z toho nervózna. Snáď sme ju neminuli. Po hodnej chvíli zbadáme autobusovú zastávku. Sedí v nej chlap s blokom papierov v ruke, bandaskou čaju pri nohách a obložený plastovými pohármi. Ďalšia kontrola navigujúca nás do lesa. Super, takto by to malo vyzerať na „klasickom“ prespoľnom behu. Ja som vedela, že organizátor len blafuje s orientačnou náročnosťou, ak pominiem ten nie veľmi vydarený začiatok.

Mladík sa občerstvuje, ja radšej nedráždim žalúdok druhou dávkou tekutiny. Poberám sa chôdzou hore po úzkom zarastenom chodníku do kopčiska. Na kameňoch svietia biele šípky z vápna. Cesta je zarastená bujnou vegetáciou. Z pôdy sála vlhkosť. Ideálne prostredie pre kliešťov. Tento týždeň som si už jedného takéhoto parazita vyťahovala zo stehna po tréningu. Samička kliešťa bola zakusnutá do kože veľmi napevno, žiadne kývanie do strany nepomáhalo. Ani naťahovanie kože na hranicu pružnosti. Nepustila sa a nepustila. Už som začala uvažovať, že si napätú kožu odstrihnem nožničkami. Nakoniec som ju ale vyrvala. To bol boj.

Pahorok nemá konca kraja, i keď je podstatne kratší ako Žalý. Moja únava narastá geometrickým radom. Mám za sebou nejakých trinásť kilometrov. Z nohy na nohu sa sťažka doštverám na štrkovo trávnatú cestu. Kam ďalej? V pravo? V ľavo? Šípka chýba. Intuitívne sa poberám napravo hore do kopca. Som na modrej značke. Junák ma stále nedobehol. Kdeže sa tak zdržuje? Pije vôbec z toho vlastného elixíru na opasku? Alebo sú to fľaštičky poslednej záchrany?

Kochám sa volným behom upravenou lesnou cestou. Práve kvôli tomuto mám rada krosy. Sálať energiu zo stromov, dýchať čerstvý svieži vzduch, vnímať zvuky prírody tak lahodiace ľudskému sluchu. Zo snenia ma vytrhne až priblíženie sa k turistickému rozcestníku. Po modrej mám bežať až po Herlíkovický kostol, čiže až do nejakej dediny, ako to chápem ja. Ďalej bude nasledovať neznačený úsek na Strážne. Prinajhoršom sa spýtam miestnych, kadiaľ bežať. Zatiaľ je to stále po značke. Pribúda turistov, rodinky na sobotnej prechádzke. Počasie je ale vhodnejšie pre beh, je pod mrakom a teplota vzduchu do 20 C.

Trasa vedie z lesa na pokosené lúky preťaté asfaltovým chodníkom. Častejšie sa objavujú vyvýšeniny, hupáky. Riadne v nich cítim nohy, akoby mi ich zvierali do mučiaceho zariadenia zo stredoveku - španielskej čižmy. Bodavá ostrá bolesť sa zakusne do svalov, trýzniace ihly sa zapichujú čoraz hlbšie a naliehavejšie, dokým sa neobjaví rovinka. A po krátkom uvolnení sa všetko zopakuje s ešte väčšou nástojčivosťou. Najradšej by som prešla do chôdze, ale nespravím tak, radšej sa budem ďalej sužovať. Predsa nebudem kráčať. Pred dreveným kostolíkom je na chodníku namaľovaná veľká šípka s nápisom 25 km odkláňajúca ma doľava.

Klusám lúkami, míňam samoty. Vápnová značka už nikde nie je, nuž sa držím stále na pôvodnej ceste. Privedie ma až do obce Strážne - dvadsiaty km. Trasa ďalej povedie po žltej značke až do Vrchlabí. Len nájsť smerovník. Spoza rohu jednej budovy na mňa vykukuje akýsi človiečik. Potom sa rýchlo schová a než tam dobehnem, podáva mi čaj. Kontrola si zapisuje číslo a naviguje ma k odbočke. Na plote je zavesená reflexná vesta a papierová šípka. Geniálne vtipne riešené značenie.

Krakonošova pětadvacítka - 2. diel

Stúpam hore na kopec Žalý, nohy oťažievajú, veľmi túžim niekoho dobehnúť a vyhnúť sa tak ďalšiemu blúdeniu. Šípka na strome naviguje doľava preč z asfaltky na panelku a nad ňou je pole. Dobieham k chatke s početným osadenstvom. Pre istotu sa pýtam, či tadiaľto bežali pretekári. Prikyvujú. Za domom zbadám značku, smeruje doľava po širšej lesnej ceste. Spravím len dva kroky, už na mňa od chatky kričia, že nie tam, ale po poli. „Ale žltá je vľavo a ja mám bežať po značke“, namietam. „Všetci doposiaľ bežali po poli. A niektorí šli“, nekompromisne jeden odpovedá. Keď šli, tak pôjdem i ja, a to doslova. Kráčam hore, o chvíľku je za mnou mládenec. Počul môj rozhovor, nuž vraví, že pred štartom organizátor hovoril o akýchsi skratkách. Toto bude asi jedna z nich. Super, skratky v plániku nie sú zakreslené. Miestne názvy nepoznám, v mape sa neorientujem, nuž mi bol výklad trate s objasnením povoleného odbočenia zo značky na dve veci. Asi by som mala radšej behať iba na ovále dráhy.

Po zdolaní pár výškových metrov križujeme cestu vedúcu po vrstevnici. Strmo hore pokračuje skratka. Kade ďalej? Junák rozhodne: „Po skratke, pokiaľ ide hore, je to dobre.“ Štveráme sa po kameňoch, konároch, výmoľoch. Nebežíme. Pot mi kropí zem. Kape z čela rovno na trávu, som v takom hlbokom predklone. Bolo mi toto treba? Blúdiť tu po horách. Kašlem na čas, hlavné dnes bude dopraviť sa do cieľa. Vyliezame na štrkovú cestu. Po nej sa kolmo na nás rúti stredne veľký pes. Jeho pani po ňom volá: “Nechaj už tých bežcov na pokoji!“ Pes nevšímavo prebehne vôkol a trieli ďalej. Tí pred nami tu museli mať veselo. My sme ušetrení od prípadného uvítania štvornohým miláčikom, lebo na rozdiel od ostatných nebežíme, ale kráčame. Naša záchrana. Pozitívne z tohto stretnutia je, že máme spätnú väzbu: sme stále na trase závodu.

Pokračujeme rovno hore po skratke. Na ďalšom križovaní lesnej cesty váhame, či kráčať úzkou lesnou pomerne zarastenou trasou alebo už sledovať značku. Za nami počujem šramot. Drobný veterán. Kde sa tu tak z ničoho nič vzal ani mávnutím kúzelného prútiku? „Kadiaľ?“ „Ja by som šiel po ceste“, odpovie. S mládencom sa opäť rozbiehame. Serpentíny hore a sme pri rozcestníku. Tu by sa mala značka zmeniť na červenú. Pán na nás kričí, že máme bežať hore po žltej. Za zákrutou je kontrola a občerstvovačka. Lupnem do seba čaj a pre istotu sa tážem na trasu. „Dole a doprava.“ Kmitáme späť. V jednej zákrute je napravo širšia lesná cesta. S mládencom pozrieme na seba, žeby tadiaľto? Za nami sa ozve hlas:“ Rovno!“ Nemali by sme sa na to vykašlať a bežať s ním, napadne ma, ale ostávam trieliť po mladíkovom boku.

Červená vedie po rovine širokým chodníkom. Dobrý výhľad. Zaráža ma, že nevidíme pred sebou žiadneho pretekára. To sú všetci už tak ďaleko a my sme poslední? Na ľavo pohľad do údolia. Po dlhej chvíli odbočujeme, trasa prudko klesá. Junák mastí dolu rýchlejšie kúsok predo mnou. Šípka na strome nás odkláňa na úzku lesnú cestičku doprava. „Hej, zmena smeru,“ kričím po ňom. Mladík by bežal ďalej po širokej ceste neupozorniac ho. Klesáme v náročnejšom teréne. Pre istotu pozriem do plániku, červená by mala byť 3 km po Rovinku a tam na zelenú.

Vybiehame z lesa znovu na širokú trávnatú cestu. Dole po nej kráčajú turisti. Skupinka malých detí s rodičmi povzbudzuje. Keď bežím okolo nich, jedna pani vraví: „Ááá, prvá žena.“ „Kdeže“, opravujem ju, „dve sú predo mnou“. „Tak tie som nevidela“, odvetí. To už majú taký obrovský náskok? Kráčanie do kopca ide pomaly a minúty nebezpečne naskakujú. Ak devy na Žalý vybehli, sú dávno v čudu. Trielim za mojim spolubežcom. Z kopca je rýchlejší, ale zasa zaostáva vo výbehoch. Každý má vlastné tempo, ale vždy sa dohoníme.

Na Rovinke máme za sebou 10 km. Je to odpočinkový priestor pre turistov, cyklistov, výletníkov, patrične s krčmou a bufetmi. My len presvišťíme vôkol. Junák sebaisto mieri rovno, ani sa na turistický smerovník nepozrie. Asi to tu pozná. Dobieham ho, hľadám však na stromoch zelenú značku podľa hesla: dôveruj, ale preveruj. Ako sa tak obzerám, zbadám neďaleko za nami drobného veterána. No toto! To sme mu veľmi neutiekli! Ja som bola v domnienke, ako si to svižne nemastíme krajinou. Avšak veterán sa vždy z ničoho nič zjaví za nami ani škriatok v rozprávke Mrazík, s ktorým hral naháňačku Ivan. Čarovný deduško zacingal kúzelnými zvončekmi a zmizol skôr, ako ho Ivan lapil a zjavil sa niekde inde.